Adieu, Pina Bausch
Pina Bausch, Pina Ballerina. Žiadny iný tanečník na svete nestelesnil viac krásy, pôvabu, emócií a pohybu. Jej oči, ramená, šľachovitý krk, úsmev, pánsky klobúk, pánske nohavice, cigareta, to boli známe: ticho, filigrán a záhadný, seba milujúci, jemný a ironický. Madonna a sfinga súčasne. Narodila sa v Solingene a prevratila etapy sveta zo susedného mesta Wuppertal.
Všetko, čo robím, robím ako tanečnica.
„Všetko, čo robím, robím ako tanečnica, všetko, všetko!“, Povedala Pina Bausch dva roky pred jej smrťou. Začalo to, keď sa plachá dcéra hostinského zasnene posadila medzi nohami pod stoly krčmy. Od štyroch rokov tančila malá filipínska ako krstné meno. Po ukončení štúdia na Folkwang School v Essene a dvoch rokoch štúdia moderného tanca v New Yorku sa vrátila na Folkwang Ballet. V 33 rokoch sa stala baletnou režisérkou a šéfkou choreografky vo Wuppertalských divadlách. Jeden pochovávať tutus a umierajúce labute v priepasti javiskovej trezory. Škandál v ich začiatkoch. Pretože ako choreografka nechala nielen svoj tanečný súbor, ale rozprávala aj príbehy, hrala, spievala, kričala a robila veci, ktoré predtým nikdy neboli na pódiu. „Falošný, falošný, falošný - všetko zle,“ zvolal New York baletný pápež Clive Barnes chraptivo. Nemecký kritik "Vzťahy so schizoidmi", ktorý bol potvrdený v roku 1974. Keď v roku 1979 "árie" zakrývali hippopotámové tanečnice, muži v šatách a ženy s holými prsiami na pódiu bojovali s vodou, premiérske publikum sa zmenilo na chuligánov, ktorí kričali a kričali divoko bijú navzájom. V Nemecku bola popálená, vo Francúzsku bola ocenená ako „Fée de Wuppertal“.
S Pinou Bauschovou neboli žiadne rigidné choreografie
„Bolo a vždy je to všetko o mne: ako môžem vyjadriť, čo cítim?“ Povedala. Bez slov. Pretože na začiatku nebolo slovo, ale pocit a pohyb. Emócie.
Pina Bausch spôsobila revolúciu v divadelnom svete.
Za týmto účelom sa radikálne prelomila s tradičným tancom a zamerala sa výlučne na reč tela a obrázky tela. Bála sa slov, povedala, ale aj z úcty. Pretože sa neodvážila dať do slov slová, čo ju pohli.
S Pinou Bauschovou neboli žiadne rigidné choreografie. Ich východiskovým materiálom boli ľudia a ich telá, ktoré v sebe nesú stopy živého a neživého života.
Na hosťovaní zájazdov medzi Rímom a Hongkongom zozbierala so svojím súborom rytmy, obrazy a vône. S otázkami sa priblížila k témam. Boj o lásku a rod, smútok, strach, detstvo a životné prostredie. V malých scénach nechala tanečnice hrať to, čo cítili. Bežali proti múrom alebo vyliezli na kúsok steny, skočili na 8 000 klinčekov, šliapali medzi obrie kaktusy alebo sa plazili po vode ako v „Masurca Fogo“. V Café Müller tancovala Pina Bausch počas detstva. „Čo nerobíš, aby si sa milovala,“ povedala.
Nikto nevedel, čo chce robiť so skúškami, nemohla to povedať sama. Nakoniec dala všetko dohromady ako koláž. Hotové boli jej kúsky na premiére zriedkavé, humor, ktorý mali vždy, tituly, ktoré dostali neskôr, a frenetika rozveselila publikum. „Dýchame,“ tento stav nazval spisovateľ Péter Esterházy. Pre tanečné divadlo Pina Bausch sa nemusí rozumieť, ale cítiť.
Raz sa jej opýtali, prečo sa nepresťahovala do metropol, ktoré ju priviedli do celého sveta. Odpoveď tanečnice: „Verím vo fantáziu, ak chcem, aby svietilo slnko, tak to nechám ísť, aj vo Wuppertale.“
Pina Bausch zomrel 30. júna 2009 - päť dní po diagnóze rakoviny, 18 dní po premiére svojej poslednej hry v opere Wuppertal.
