Moja dcéra, dovoľte mi chvíľu sa držať za ruku

Alu a Konsti nie sú len dobrým tímom rodičov, ale píšu spolu aj rodičovský blog Grossekoepfe.de. Jej príspevky sa točia okolo života ako päťčlenná rodina v Berlíne, niekedy sú premyslené, niekedy vtipné, určite autentické a takmer vždy politické!

© Grossekoepfe.de

Dnes ráno som bol v metre za staršou dámou. Jej biele vlnité vlasy jej prepadli cez plecia a prečítala knihu. Oblečená v čiernom kabáte s červenými topánkami stála oboma nohami pevne predo mnou.

Moje dieťa, budeš takto takto, keď budeš starší? Budem tam stále a moje vrásky sa dotýkajú tvojich? Budete stáť s oboma nohami a tečúcimi vlasmi v metre a pôjdete cestou?

To je, ako často na teba myslím ako na dospelého. Často si myslím, že vo vás spoznávam jemné črty vašej babičky.

Stále budete nosiť vlasy tak dlho, ako teraz a väčšinou otvorené? Stratia vaše jemné vlastnosti detské kúzlo? Ako to bude medzi nami, keď vyrastáte? Uvidíme sa často a budeme hovoriť o každodennom živote, alebo budete ďaleko od seba?



Pozerám sa na teba, keď spíš, zabudol som na tie malé hádky každodenného života v tých chvíľach. Ťažké časy, stále prichádzajú, hovoria mi. Váš hlas, keď sa so mnou hádate. Vaša vôľa, ktorá sa prejavuje v malej škaredosti. V tých chvíľach ťa vidím, tvoje oči iskajú ako moje a potom sa na teba len usmejem. Často sa spolu začneme smiať a šok z končatín vytiahneme.

Nechajme to tak, nech nás smiech a naša láska vždy spojadokonca aj vo chvíľach, keď ma považujete za najstrašnejšiu matku a považujem vás za najohavnejšiu dcéru.

Pamätajme, ako sme strávili toľko času na klinike vo veku dvoch rokov a ako som ku mne pritúlil tvoje malé telo. Zastavme sa v tých chvíľach, ktoré mi ukážu, aký vysoký si sa stal, a ktorý ma robí hrdým a plaču.



Moje veľké dieťa so silnou vôľou a jemnou tvárou.

Ako budeš, keď vyrastieš a máš teraz staršie ako ja? Vytvoríte v metre priestor pre starú ženu a úsmev? Máte vlastnú rodinu, dcéry a synov, ktorí sa vás znova a znova pýtajú?

Jazdím ešte pár zastávok s krásnou dámou predo mnou a zastavím sa.

Na ceste domov vás zoberiem za ruku a dnes ste ma nechali držať. Hovorím ti o mojom stretnutí, stlačíš mi ruku a povieš:

„Kto vie, či bude metro, mami,“ a možno to je jediná otázka, ktorú by sme si dnes mali položiť.

Text Anne-Luise Kitzerow-Manthey, pôvodne uverejnený na Grossekoepfe.blogspot.de.

Prečítajte si tiež



Blogfamilia 2017: Stáva sa to na veľkej rodičovskej konferencii bloggerov

Video Odporúčanie:

РЫЦАРЬ ДУХА (Marec 2024).



Vyhlásenie lásky, Lest, Ewe